Na našej farme sme mali už rôzne zvieratá: sliepky, kačice, husi, kozy, ovce, kone, zajačiky. Do zbierky nám chýbalo prasiatko. Od chovu prasiatok nás odradzovali všeobecné názory ľudí o týchto zvieratkách:
- Špinavé prasa!
- Ožratá sviňa!
- Nenažratá sviňa!
- a podobné.
Človek si po vypočutí takýchto názorov vytvorí o prasati pomerne zlý názor: je špinavé, stále chce jesť, váľa sa v bahne . . .
Až kým si náš sused nezaobstaral čierne prasiatka. Nevedel si ich vynachváliť: jedia zelenú trávu, sú čistotné, prítulné.
Rozhodli sme sa: vyskúšame.
U chovateľa čiernych prasiatok sme kúpili prasačie dievčatko. Bolo maličké, malo na dĺžku hádam pol metra. Od prvej chvíle bolo jasné, že tento najnovší obyvateľ nášho dvora bude mať výnimočné postavenie. Dali sme jej meno Rafika.
Rafika bola drobček a bála sa ľudí. Narodila sa vo veľkom stáde, kde zvieratá nemajú kontakt s človekom. Preto aj ona sa prirodzene vyhýbala nám – ľuďom. Inštinktívne hľadala ochranu u zvierat. Z nejakého divného dôvodu uprednostnila medzi všetkými zvieratami na dvore statnú kobylu. Na drobných nožičkách utekala za ňou – snáď preto, že je tiež tmavá. Lenže kôň nezdieľal túto jej náklonnosť, práve naopak. Keď uvidel malú čiernu guľku na dvore, zaerdžal, postavil sa na zadné a keď dopadol, začala sa dráma. Prednými nohami kopal do Rafiky ako do futbalovej lopty. Kým sme jej pribehli na pomoc, kopal ju niekoľko metrov pred sebou. Rafika zostala ležať na zemi a my sme si pomysleli: „A máme po prasati!“ Ale ona stále ešte dýchala a stonala.
Urobili sme jej zo slamy postieľku a uložili ju do nej. Tri dni ležala bez pohnutia, takmer bez jedla. Celý ten čas bola stredobodom pozornosti celej rodiny. A keď sme už ani nečakali, že sa pozbiera, vstala a začala chodiť!
Koníkovi sa spočiatku vyhýbala, ale zrejme náklonnosť, ktorú ku kobylke cítila, bola väčšia ako strach. Po mnohých pokusoch o zblíženie sa aj koník „roztopil“ a po čase sa z nich stala priateľská dvojica.
Rafika nám vyrastala a my sme museli zmeniť názor na prasiatka:
- prasiatka sú mimoriadne čistotné. Svoje potreby vykonáva výlučne mimo svojho príbytku, na hnojisku alebo niekde inde, kde to nevidieť
- rada upratuje. Pokiaľ jej hodíme do jej dvorčeka seno alebo slamu, v pusinke si to ponosí do svojho chlievika a tam si to rozhrnie po zemi. Keď prší a na svojom dvorčeku má blato, tak si slamou vystelie dvorček, aby nechodila v blate
- je veľmi starostlivá. Každé ráno vykoná obchôdzku vybratých miest ako sú konské stajne, kuríny, maštale a ak sa jej niečo hodí, v pusinke si to odnesie k sebe. Ale od zvierat si drží odstup – okrem koní. K nim má zvláštny vzťah, vyhľadáva ich
- srší optimizmom. Má malinké očká, ale keď sa do nich zadívate, máte pocit, že sa usmieva. Od ľudí sa nechá hladkať a škrabkať a vydáva pritom mľaskavé zvuky – asi prejav spokojnosti
- nemá rada ovce. Sú to jediné tvory na farme, ktoré neznesie vo svojej blízkosti. Keď sa ocitnú vedľa nej, začne kvičať a odháňa ich.
Jej jedinou charakterovou črtou, ktorá nám donedávna robila problémy, je jej túžba po potomstve. Keďže nablízku nechová nikto kanca, Rafika sa so svojimi sexuálnymi túžbami realizovala na koňoch. V čase ruje chodila za nimi, vydávala v ich blízkosti húkavé zvuky a olizovala im nohy, pokiaľ len dočiahla. Trvalo to síce len pár dní v mesiaci, ale o mesiac sa ruja znovu zopakovala.
Keď sme usúdili, že Rafika je už dostatočne dospelá, navštívili sme s ňou kanca. Párenie prebehlo mimoriadne diskrétne – bez slov a zbytočných prudkých pohybov.
Rafika konečne čaká svoje potomstvo a všetci sa tešíme na krásne malé prasiatka. Je to pravá dáma a bude z nej úžasná mamina.