Dňa 3. januára 2019 - v deň manželových narodenín - nás postihla udalosť, ktorá je nočnou morou mnohých ľudí - zhorel nám dom so všetkým, čo sa v ňom nachádzalo.
Čo tomu predchádzalo?
Prežívali sme pokojný povianočný večer, ako takmer všetky rodiny v našej časti sveta. Sviatočná atmosféra ešte pretrvávala, na stole dominovali zákusky, oriešky, čokolády - okrem nového roka sme oslavovali aj manželove narodeniny. Ozdobený stromček vytváral zdanie pohody a pokoja.
Okolo 22,30 sa ozval slabší výbuch. Manžel to zdokumentoval slovami: "Ešte stále vybuchujú petardy!" Žiaľ, v tomto prípade to neboli petardy.
O chvíľu bolo počuť ďalší výbuch, tak sa manžel išiel pozrieť von, čo sa deje. Vzápätí nasledoval jeho strašný výkrik:
"Všetci von z domu - horíme!"
Táto veta bola tá najdesivejšia v mojom doterajšom živote.
Vybehla som z domu a pohľad, ktorý sa mi naskytol, sa nedá vymazať z pamäte: z kotolne šľahali štvormetrové plamene a pohlcovali všetko. Najprv zanikalo zariadenie dielne - stroj za strojom, police za policami. Potom sa plamene pustili do likvidácie bytu. Prvá sa chytila kúpeľňa. Keďže steny boli obložené drevom, vzbĺkla ako fakľa. Potom už nasledovali ďalšie miestnosti - spálňa, kuchyňa, obývačka .....
Hasiči prišli asi 20 minút po našom zúfalom telefonáte, ale nedokázali nič zachrániť. Hasili do rána, ale z nášho domu, jeho zariadenia, z našich osobných vecí nezostalo nič. Len horúci popol.
Z plameňov sme stihli zachrániť počítače, moje doklady a môj šijací stroj. Oblečenie nám zostalo len to, čo sme mali na sebe.
Napriek tomu, že bola mrazivá noc, nevnímali sme chlad. Bolo zdrvujúce sledovať, ako nám pred zrakmi zaniká všetko, čo sme toľko rokov s láskou budovali: nábytok, ktorý som sama vyrábala do všetkých izieb, oblečenie, ktoré som si sama navrhovala aj šila, naše vzácne knihy, rukopisy chystaných kníh, obrazy, ktoré nám darovali rodičia - všetko mizlo v neuhasiteľných plameňoch.
Po pár hodinách na mieste, ktoré bolo naším domovom, zostali len obhoreté ruiny. Rozum sa bránil prijať realitu. Jedine dcérino ubezpečovanie ma držalo pri vedomí. Neustále mi opakovala: "Neboj sa, bude zase dobre!"
Aj keď som sa nedokázala stotožniť s týmto výrokom, jej presvedčenie ma nejako dokázalo po čase ukľudniť. Uvedomila som si to najdôležitejšie: ŽIJEME! Podľa slov hasičov, keby k tomuto došlo nadránom, nestihli by sme vybehnúť a uhoreli by sme spolu s naším domom. Náš syn by sa krutú pravdu dozvedel možno z novín.
Ráno 4. januára 2019 namiesto povianočného upratovania sme stáli na zhorenisku.
Na čas sme sa uchýlili do rodičovského domu k manželovej matke. Ešte v ten deň sa rozbehla pomoc, nad ktorou žasneme doteraz.
Správa o požiari sa objavila na facebooku, na stránkach regionálnych novín - https://www.leviceonline.sk/spravy/krimi-policajne-spravy/ostatne/4916-rodina-sallaiovcov-prisla-o-vsetko-dom-im-zhorel-pred-ocami, na druhý deň v spravodajstve Markízy - https://videoarchiv.markiza.sk/video/televizne-noviny/epizoda/15993-televizne-noviny a ľudia z nášho mesta a neskôr z celého Slovenska a dokonca aj z Čiech nám začali posielať potrebné veci: šatstvo, veci dennej potreby, kozmetiku, riady, kuchynské spotrebiče .....
Náš syn žije v Brne a hneď ráno po tragédii zriadil transparentný účet, na ktorý nám naši príbuzní, priatelia, známi ale aj neznámi ľudia začali posielať peniaze. Zažili sme neuveriteľné prejavy súcitu. Ľudia, ktorí sami nemajú peňazí navyše, sa s nami podelili o svoj majetok; malé deti nám dávali zo svojich úspor; pomoc nám posielali naši priatelia, s ktorými sme sa kvôli nášmu sťahovaniu do Levíc roky nevideli.... Čo dar, to príbeh.
Manželova spolužiačka zo strednej školy nám ponúkla prázdny byt po svojich rodičoch - 5 minút pešo od našej farmy - ktorý sa stal naším dočasným domovom.
Obrovskú pomoc nám prisľúbil primátor nášho mesta - postará sa o kontajnery na sutiny, o ich odvoz a dokonca nám mesto pomôže aj pri zveľadení nášho areálu pre návštevníkov farmy.
Veľmi veľa ľudí nám prisľúbilo pomôcť s odpratávaním sutín, akonáhle nám počasie umožní začať tieto práce.
Modlili sa za nás skupiny ľudí z rôznych cirkví po celom Slovensku a v Čechách. Aj vďaka týmto modlitbám sme neprepadli zúfalstvu a sebaľútosti.
Vďaka láske, súcitu, pocitu spolupatričnosti sa už neobávame budúcnosti. Môžeme začať snívať o stavbe nového domova a snáď budúce Vianoce prežijeme znovu na našej farme.
Naša obrovská a hlboká vďaka patrí každému, kto nám akoukoľvek formou prispel k tomu, aby sme sa mohli znovu postaviť na nohy.
Nevieme sa každému darcovi osobne poďakovať, ale veľmi túžime, aby každý človek, ktorý s nami prežíval našu bolesť a pomohol nám vedel, že sme mu vďační.
Zažili sme veľmi tvrdý reštart, ale vyšli sme z našej tragédie silnejší. Vieme, že sme obklopení ľuďmi, ktorí majú dobré srdcia; krásnymi ľuďmi, ktorí vedia nezištne pomôcť tomu, kto je v núdzi.
Ak máte ochotu prispieť na obnovu nášho domova, číslo nášho osobného účtu je:
SK3309000000000028493935
________________________________________________________________________________
Úryvok z knihy: Vyhoreli sme
Dcérin byt nebol tak blízko k miestu, kde oheň vypukol. Jej časť domu začala horieť o niekoľko minút neskôr, ako naše miestnosti. Manžel vbehol do jej bytu, plného hustého štipľavého dymu, kde už nebolo vidieť nič, len pomaly sa vzmáhajúce ohnivé jazyky a snažil sa vyhadzovať na dvor veci z jej skríň.
Keď ho dcéra zbadala, ako behá cez horiace dvere dnu a von bez toho, aby sledoval živel, bolo jej jasné, že o chvíľu už z horiaceho pekla viac nevyjde. Vbehla za ním do zadymenej miestnosti a snažila sa ho dostať odtiaľ von.
- Ocko, nič z tohto za to už nestojí! - ťažko prekrikovala hukot ohňa.
Chvíľu trvalo, kým si manžel uvedomil, čo hovorí a tiež mu došlo, čo im vo vnútri zanikajúceho domu hrozí. Potom spolu utekali pomedzi horiace a padajúce kusy von. Manžel si popálil kožu na krku a dcéra sa nadýchala dymu a splodín a trvalo dlho, kým bola zase v poriadku.
celú knihu si môžete stiahnuť TU
zapnutý a rozprávali sme sa. Dcéra spala vo svojom byte. Všade okolo bolo
ticho, ľudia sa vybúrili na Silvestra a teraz už chaty v našom okolí boli opustené.
Vtedy sme začuli slabý výbuch.
- Niekto ešte stále oslavuje nový rok! - skonštatovali sme.
O chvíľu na to sa ozvala ďalšia, ale tentoraz už väčšia, rana. Manžel vyšiel z
domu pozrieť sa, čo sa deje. O pár sekúnd z dvora zaznel výkrik a veta, ktorá
bol tou najhoršou, akú som v mojom doterajšom živote počula:
VŠETCI VON!!!! HORÍME!!!!
