Drahí priatelia,

v noci z 3. na 4. januára sme zažili tragédiu, ktorú by si neprial zažiť nikto. V priebehu pár hodín nám zhorel náš dom. Bývali sme v ňom 16 rokov a bol naším domovom na tomto svete. Stavali sme ho pre svoje potešenie a bývanie v ňom bolo najpríjemnejším bývaním zo všetkých piatich bytov, ktoré sme od začiatku nášho manželstva vystriedali. Hľadali sme miesto, kde sa cítime dobre, kde naše deti majú svoj životný priestor a kde sa naši hostia môžu uvoľniť a nasávať príjemnú atmosféru. A tento dom sa takým miestom stal.

Ani pri spätnej analýze udalostí nevieme zistiť, čo sa v tú hrozivú noc stalo. Keď sme o pol jedenástej v noci vyšli von pozrieť sa, čo vonku vybuchuje, už bolo neskoro. V kotolni šľahali do výšky ohnivé jazyky a zamrznutá hadica znemožnila hasenie.

Kým prišli požiarnici, prešlo veľa cenných minút a my sme len bezmocne mohli sledovať, ako plamene pohlcujú náš domov. Všetko mizlo v ohni: najprv chytili textílie – záclony, závesy, oblečenie, sedačky, koberce a keď plamene mohutneli, začali horieť všetky drevené veci – to znamená celý náš dom, ktorý bol postavený z dreva.

Požiar hasiči uhasili nadránom – okolo 6. hodiny. Z domu zostali len úbohé zvyšky. Zmizli naše fotografie, vlastnoručne robený nábytok v izbách, oblečenie, obrazy, knihy, ktoré sme roky kupovali …...

Najviac zničené – vyhoreté do tla – boli spálne: naša manželská a dcérina spálňa. Pri pohľade na tieto dve úplne zničené miestnosti nás nevdojak napadlo, že práve cez tie miesta, kde sme v tom čase už mali spať, sa oheň prehnal najväčšou silou.

Vďaka Bohu, že On nedopustil, aby sa oheň rozpútal neskôr. Podľa slov hasičov, ak by došlo k požiaru v čase okolo 3. hodiny, nezobudili by sme sa.

Takto sme ešte stihli vybehnúť z domu do mrazivej zimy. V pyžamách, papučiach. Napriek zime sme necítili chlad. V šoku sme sledovali, ako zaniká náš domov. Manžel Igor sa snažil ešte zachraňovať dcérine veci z jej bytu, ale už nebolo veľmi čo.

Ja som bola paralyzovaná a neschopná racionálne uvažovať. Jedine naša dcéra si zachovala chladnú hlavu a kým nás neodviezla sanitka, nalievala nám odvahu a nádej.

Syn žije v Brne a keď som mu v noci telefonovala, čo sa deje, okamžite chcel docestovať. Až na moje naliehanie súhlasil, že príde na ďalší deň. Ešte v tú noc nám zriadil transparentný účet a zmobilizoval svojich známych, kolegov aj našich príbuzných, aby sa číslo účtu s vysvetlením, na čo je účet zriadený, okamžite začal šíriť internetom. Vďaka tomu nám hneď od prvého dňa prichádzala pomoc.

Keď nadránom 4. januára hasiči ukončili svoju prácu, boli z nás bezdomovci.

V tom, v čom sme vybehli z horiaceho domu, sme išli vyspať sa k manželovej mame - mojej drahej svokre. Dcéru museli na pár hodín umiestniť na internom oddelení, lebo sa nadýchala splodín horenia. Prepustili ju, keď množstvo toxínov v jej krvi klesol pod nebezpečnú hranicu.

Bez domova, bez oblečenia, bez dokladov a peňazí (zhoreli v dome) sme sa na čas zabývali v rodičovskom dome môjho manžela.

Vďaka synovej správe na facebooku sa v meste okamžite na druhé ráno rozšírilo, čo sa nám stalo. A vtedy sme začali zažívať zázrak. Desiatky a neskôr stovky ľudí nám začali pomáhať: nosili nám šatstvo, kuchynské veci, kozmetiku, uteráky, paplóny, obliečky, obuv …. - všetko, čo bežne používame a ani si neuvedomujeme, ako veľmi to môže chýbať. K tomu všetkému sme dostávali peniaze. Väčšie – menšie obnosy. Kto ako mohol, tak dal.

O deň – dva sa správa o našom nešťastí rozšírila po celom Česko – Slovensku a na transparentnom účte nám nabiehali peniaze, ľudia posielali balíky, volali nám známi aj neznámi a povzbudzovali nás. Bolo to ako sen. Obrovská vlna súcitu, lásky a dobroprajnosti prešla od Košíc až po Plzeň a my sme vedeli, že nie sme v tom sami. Teraz – tri týždne po požiari, máme na účte toľko peňazí, aby sme mohli začať rozmýšľať o stavbe nového menšieho domčeku na pôvodnom mieste.

Primátor nášho mesta nám prisľúbil pomoc vo forme kontajnerov na sutiny, sľúbili sa brigádnici pri vypratávaní zhoreniska a aj pri stavbe domu. Štvrtý deň po požiari nám manželova spolužiačka poskytla na dočasné bývanie prázdny poschodový dom po rodičoch, päť minút peši od našej farmy.

Niektoré prípady pomoci a starostlivosti o naše potreby sú skutočne neuveriteľné. Boli zjavne plánované v nebesiach:

- jeden pán - ako sme sa dozvedeli po zoznámení sa – veriaci Boží muž nám doviezol pračku zo Žiliny;

- ďalší pán nám dovezie strechu na nový dom z Košíc;

- dostali sme obrovskú chladničku, do ktorej dal jej majiteľ nový motor, aby bola bezchybná;

- chlapček, ktorého rodičia nám doniesli vrecia so šatstvom, nám vložil do rúk 10€;

- od Spoločnosti ľudí s Parkinsonovou chorobou sme dostali niekoľko bední trvanlivých potravín;

- primátor nášho mesta nás pozval na otvárací ples, na ktorom sme sa zoznámili s ľuďmi, ktorí nám legislatívne pomôžu pri stavbe nového domu;

- od jednej pani sme dostali vrecia so šatstvom po jej dcére, ktorá sa stala obeťou vraždy – my sme prišli „len“ o dom!

- nutne som potrebovala ošetriť veľmi boľavý zub. Náš rodinný zubár ma koncom novembra objednal na 16.1.2019 a ako sme sa neskôr dozvedeli, tento milý zubár umrel na Silvestra na infarkt. Jeho pacienti sa rozutekali k rôznym zubárom a nebola šanca nájsť si v blízkom čase zubára, ktorý vyrieši môj problém. A vtedy mi zavolala jedna pani, že má pre nás záclony, závesy a a keby sme potrebovali jej pomoc, je zubárka! Na druhý deň som mala boľavý zub vonku.

- v tú noc, keď nám horel dom, dcéra stratila na lúke pred domom, kam pred plameňmi odstavila svoje auto, kľúč od tohto auta. Druhý kľúč ostal v horiacom dome. Hneď na druhý deň sme prehľadávali lúku, ale kľúč nebol nikde. Hľadali sme ho niekoľkokrát, medzitým už aj nasnežilo, tak sme to vzdali. Druhý kľúč bol síce zhoretý, ale kupodivu fungoval. Auto štartovalo, dvere sa otvárali.

Tri týždne po požiari sa na facebooku objavila správa, že sa našiel kľúč od auta – či niekomu nechýba. Syn túto správu úplnou náhodou zachytil, okamžite volal dcére a samozrejme – ďalší v rade zázrakov – bol to jej kľúč a je úplne v poriadku.

- pri prehrabávaní sa v popole občas ešte nájdeme nejaké drobnosti z nášho „minulého“ života. Zaujímavé je to, že takmer na 100% sú to veci, ktoré sme dostali ako dar od niekoho blízkeho. Pred pár dňami som z popola, na ktorom bola ešte hrubá vrstva snehu, vyhrabala dcérine hodinky, ktoré dostala od nás pred pár rokmi. Napriek žiare, vlhku hodinky idú, sú len máličko začadené.

Mnoho ľudí nás osobne navštívilo. Pri jednej takejto návšteve padla otázka, či nemáme v sebe horkosť na Boha za to, že sa nám toto nešťastie stalo.

Táto možnosť – hnevať sa za toto nešťastie na Boha – nás nikdy ani nenapadla. Ale musíme po pravde povedať, že sme nesmierne vďační Bohu za to, že nedopustil, aby sme boli ohrození na zdraví alebo dokonca na živote – ani jeden z nás.

Nevieme prečo – a dokonca ani ako – k požiaru došlo. Ale podstatné je, že sme prežili. Naše deti nám celú tú príšernú noc opakovali dokola vetu: „Sú to len veci! My sme nažive!“

Boh bdel v tú hororovú noc nad našimi životmi aj zdravím, ale rovnako stál pri nás aj v ďalších dňoch a to robí až doteraz. Tri týždne po požiari máme kde bývať, máme veci potrebné k dennému životu, máme peniaze, ktoré nám umožňujú začať rozmýšľať nad novým domom a máme okolo seba veľa-veľa dobrých ľudí, ktorí sú ochotní nám pomôcť.

Boh nás miluje. Svedčí o tom každá drobnosť, každé ochotné srdce, každý dar a každý neobyčajný zážitok.

Pred pár dňami sme zo zhoreniska dolovali nejaké zbytky spomienok a uprostred totálne zhorenej spálne sa zachoval jediný neporušený šuplík spomedzi piatich v bývalej skrini a v ňom oranžovo žiari samolepka s nápisom:

„Len žiadnu paniku, Ježiš žije!“

Boží zmysel pre detail je často až dojemný.

Snáď najviac nám je ľúto zhorených rodinných fotiek. Naši príbuzní a priatelia nám nejaké spoločné fotografie dali a pri triedení pohárov, tanierov, príborov a iných kuchynských potrebností, ktoré sme dostali od darcov, som na spodku jednej krabice našla veľký prázdny album na fotky! Boh nám pripravil album a určite nám dodá do neho aj fotografie.

Boh je dobrý. Niekedy sa nám v živote stanú veci, ktorým nerozumieme, lebo nevidíme celý obraz. A aj keď je niekedy situácia ťažká, môžeme mať istotu, že tým, ktorí Boha milujú, všetko spolu pôsobí k dobrému.

Naša ťažká situácia ukázala, koľko dobra je v srdciach mnohých ľudí; ukázala, aká cenná je rodina a priatelia a tiež sme prežili to, že život je viac, ako veci. Veci sa dajú nahradiť, ale život a vzťahy nie.

Ďakujeme všetkým, ktorí na nás mysleli a pomohli nám akoukoľvek formou. Nedokážeme to splatiť, ale sme presvedčení, že Boh takúto lásku eviduje a On za nás oplatí každému – veriacemu či neveriacemu – kto bol ochotný podeliť sa o svoj súcit, majetok, peniaze či čas s tými, ktorí prišli o všetko.

Igor a Viola Šallai z Levíc